Tento článok som chcela napísať v deň Riškových prvých narodenín, no vďaka malej odmlke ho píšem trošku neskôr. Každopádne bude o tom, ako rýchlo ten rok ubehol, aké to bolo v nemocnici a prvé týždne doma.
Už viete, že moje tehotenstvo bolo v mnohých momentoch plné obáv z toho, aké to bude, keď to prišlo tak veľmi neplánovane, no tak isto všetko začalo dávať zmysel, keď sa Riško narodil. Už veľakrát som zažila stav, keď som bola bezradná, veľmi som sa bála, čo bude “potom” a nevedela som pochopiť, prečo sa veci dejú tak, ako sa dejú. Keď má človek úplne odlišné plány, Boh či osud to zariadi inak. Napríklad aj tak, že príde Riško.
Pocit, že zrazu má všetko zmysel
Nechce sa mi veriť, že Richard má už rok. Tieto vety píšem u rodičov na dvore, a spomínam si, ako som presne pred rokom tiež sedela tu, v altánku, zatiaľ čo nový malý človek spal v kočíku a ja som sa spamätávala z toho, že najbližších niekoľko rokov budem mať stále spoločnosť. Teraz tu sedím, pozerám naňho, ako sa hrá v tráve, urobí zopár krokov, povie “mama” a iné dvojslabičné slová. A uvedomím si, že mi asi nikdy nič v živote tak veľmi nedávalo zmysel. Všetky obavy a strach, ktoré ma ovládali počas tehotenstva, sa postupne pomaly rozplývali.
Pôrodnica v Starej nemocnici, Košice
Nechcem to tu priveľmi rozoberať, ale rada by som aspoň trošku opísala moju skúsenosť v Starej nemocnici v Košiciach. Keďže dnes má žena veľa možností, aj ja som pred pôrodom rozmýšľala o toľko ospevovanej pôrodnici v Krompachoch. No na Starú nemocnicu v Košiciach som väčšinou počula len dobré recenzie, rozhodla som sa teda zostať v Košiciach. Maximálna starostlivosť personálu a moja spokojnosť boli dôkazom dobrého rozhodnutia ?
Keď som sa v noci z 24. na 25.5.2019 zobudila na to, že ma bolí brucho, akoby som potrebovala na veľkú, nenapadlo mi, že tá “veľká” je až taká veľká, že je to vlastne Riško ? Takto som si párkrát posedela na vécku a keď som do rána nespala, doťuklo mi, že je “to” tu. Po príchode do pôrodnice sa ma ujala sestrička, ktorá spolu s ďalšou tvrdila, že žiadne kontrakcie nie je vidieť, že je to planý poplach. Termín som mala až o týždeň a tak som sa celkom potešila, no moju radosť rýchlo zrušilo vyšetrenie najprv službukonajúcej gynekologičky a potom pána doktora Linkescha, keď mi obaja s úsmevom na perách oznámili, že o pár hodín budem mama.
Doteraz si spomínam aj na úžasné pani sestričky, ktoré boli veľmi vtipné a vďaka tomu som mala počas kontrakcií na “vzdychárni” super náladu, aj keď to ukrutne bolelo. V to ráno tam bola okrem mňa len jedna pacientka, takže som sa aj vďaka relatívnemu súkromiu cítila dobre. Ešte keď sme spolu prečkali poslednú kontrakciu postojačky, opreté o pôrodné kreslo, z každej strany ma držala jedna sestrička, aj vtedy sme sa dokázali veselo baviť o tom, aké majú super vnúčatá a aké je skvelé mať deti. Potom to už malo rýchly spád, počas ktorého odviedli ako sestričky, tak samozrejme pán doktor, skvelú prácu.
Na oddelení šestonedelia boli tiež veľmi milé sestričky aj doktori. S Riškom sme tam kvôli žltačke boli presne týždeň a ja na tento čas spomínam len pozitívne. Zatiaľ čo väčšina mamičiek chce ísť čím skôr s bábätkom domov, ja som si každý deň užívala to, že si môžem oddýchnuť, že mám navarené, že mi robia spoločnosť ďalšie mamičky (a za ten týždeň sa ich v izbe pri mne vystriedalo celkom dosť) alebo aj to, že mi dieťa každý večer okúpu ?
Večne rozoberaná téma – jedlo. Áno, nebolo dokonalé. Ale až na niektoré výnimky bolo chutné a dalo sa zjesť. A čo ma prekvapilo – nikdy som nejedla tak dobrú ovsenú kašu! Ooooo mňam ?
Doma
Prvé týždne doma boli krásne, aj keď mi to chvíľku trvalo, nebáť sa ho zodvihnúť a naučiť sa, ako s takým niečím krehkým malým živým “narábať”. Užívala som si pohľad naňho, keď spal (to robievam doteraz) až tak, že som ja veľmi nespala, aby som o niečo náhodou neprišla. Tieto krásne chvíle sa ale neskôr začali striedať s občasným plačom (mojím), nervozitou z nespavosti a všetkého, čo materstvo prvorodičke “nečakane” prináša, aj keď ju o tom každý informuje vopred ?
Až o niekoľko mesiacov som si reálne uvedomila, že je to moje dieťa. Moje vlastné dieťa! Omg! Ja viem, že som mala dobrých deväť mesiacov na to, aby mi to došlo, ale tak … neplánované tehotenstvo po pár mesiacoch vzťahu a ešte pritom, ako sa ja cítim už desať rokov na 22 ?♀️ … to potrvá, kým to žene dôjde. Teraz, keď mi Riško povie “mama”, je to ten najkrajší pocit, aký som kedy zažila. A taký pocit, keď to už hovorí dokola stokrát, lebo niečo chce, ten som tiež ešte nezažila ?♀️
Všetko sa začalo až teraz
Mamka sa snaží venovať všetok čas svojmu bábätku. Ja som ale nejak pocítila, že ten čas, ktorý venujem jemu, musí byť taký, s ktorým som spokojná aj ja. Musím byť hlavne v psychickej pohode, a to je niekedy po pôrode ťažké. Keď mal asi tri mesiace, postupne som začala riešiť to, ako sa dostanem naspäť “medzi ľudí”. Začala som cvičiť, začala som s blogom, a aj keď slimačím tempom, darí sa mi konečne robiť veci, ktoré ma bavia. To všetko kvôli nemu. Aby som naňho nebola zlá, keď sa budem cítiť zle, aby jeho mama bola zdravá a aby sme obaja mali domácu a vyváženú stravu.
Nemyslím si, že pri dieťati nie je čas na nič iné okrem neho samotného. Práve naopak, ten čas si viete zrazu rozdeliť a aj keď niektoré veci trvajú “večnosť”, je dôležité postupovať a nepoľaviť. Dokonca, paradoxne, mám pocit, že na všetko si ten čas viem nájsť. Je pravda, že málokedy nerobím nič, ale vďaka tomu som aktívnejšia ako kedykoľvek predtým a ešte viac si užívam každý Riškov či môj vlastný pokrok. Lebo ako mi raz niekto povedal, bábätko nemá naše životy zmeniť, ale má sa stať ich súčasťou.
Aj napriek nervom či prebdeným nociam to celé stojí za to. Stojí za to vychovávať človiečika, ktorý je ako vy, ktorý je na vás závislý a vlastne aj vy na ňom ? Keď vidím, ako už dokáže sám papať (niečo vzorne, niečo skončí na zemi a stoličke ?), ako krčí noštek, ako urobí každým dňom viac krokov, ako sa stále snaží niečo hovoriť, aj keď zatiaľ ani srnka netuší, čo vlastne rozpráva, ako mi dá pusu už nielen vtedy, keď si ju vypýtam, chce sa mi plakať. Od šťastia, že Riško prišiel na svet, je zdravý, krásny, šikovný a občas má už čo-to za lubom. Bez neho si to už neviem predstaviť.
